|
Izraeliti túžobne a romanticky spomínali na svoju minulosť. Vedome vynechali smäd a únavu pri svojom dlhom putovaní púšťou a sústredili sa na spomienku na zázračnú mannu, ktorá ich posilňovala. Odkedy im Ježiš povedal čosi tajomné o "pravom chlebe", žiadali si znamenie podobné manne, akú zbierali ich predkovia za čias Mojžiša.
Vieš si predstaviť, ako si Ježiš povzdychol. Aké ďalšie znamenie ešte potrebujú okrem práve rozmnožených chlebov? Namiesto odpovede im ešte podrobnejšie vysvetľuje príbeh o manne. Napráva ich mylný názor na to, kto im v skutočnosti dal pravý chlieb, a na nový dar chleba, ktorým ich Ježiš práve zahrnul. Čo je však dôležitejšie, ich omyl spôsobil, že im unikla identita chleba, ktorý by mal pre nich znamenať najviac - Ježišovo telo a krv.
Ježiš im povedal, že mannu im dal Boh, a nie Mojžiš. Tiež im povedal, že Božie zázračné skutky nie sú iba záležitosťou minulosti. To skôr on im teraz ponúka pravý, životodarný chlieb. Najpodstatnejšie zo všetkého však je to, že tým chlebom je Ježiš sám, je tým, kto im zjavuje Boha a kto im ponúka večný Boží život.
Niekedy sa príliš nostalgicky zameriavame na to, ako úžasne sa o nás Boh v minulosti staral, a strácame zo zreteľa to, ako koná v našom živote dnes, priamo tu a teraz. Možno si clivo spomíname na duchovných vodcov, ktorí nám pomáhali spoznávať Boha. Možno sa zameriavame iba na milosti v minulosti a ignorujeme problémy a zápasy, ktorými sme vtedy prechádzali.
Aby sme sa s tým vyrovnali, Ježiš nás jemne, no neústupne volá späť do prítomnosti. Vyzýva nás, aby sme pozdvihli zrak od svojich súčasných sklamaní, uverili v jeho víťazstvo a dôverovali mu, že sa o nás postará. Nabáda nás, aby sme prijali jeho slovo a telo počas svätej omše s otvoreným a dôverujúcim srdcom, aby sme tak mohli prijať živý chlieb, ktorý nám túži dať - dnes!
|
