Svätec, ktorému venujeme malú spomienku, je jedným z najpopulárnejších a zároveň vo východnej Cirkvi jedným z najväčších svätcov.

O jeho narodení nevieme veľa, ani len presný rok nevieme. Udáva sa narodenie v rozpätí rokoch 250-272, v meste Patara, na južnom pobreží Malej Ázie, v dnešnom Turecku.

Jeho rodičia boli dobrí kresťania, otec Eufemius bol mužom bohatým, ale mimoriadne zbožným a milosrdným a matka Anna bola sestra Mikuláša, bývalého myrského arcibiskupa. Dieťaťu sa veľmi potešili, pretože už dlho žili v manželstve a nemohli mať deti. Že ich napokon Pán Boh požehnal, bolo pre nich veľkým šťastím a radosťou. Podľa niektorých životopiscov, napr. otca Ciryho, sám nebeský posol im oznámil šťastnú novinu a dal im súčasne vedieť, že dieťaťu majú dať meno Mikuláš, čo znamená „víťazstvo ľudu“.

Jeho životopisci hovoria, že už od mladosti bolo v ňom vidieť niečo zvláštneho. Je to aj pochopiteľné, veď žil medzi pohanskými chlapcami, od ktorých sa líšil úprimnou zbožnosťou a skromnosťou. Úsmevom si podmaňoval mladé duše, vyhľadal ich a privádzal na cestu zbožnosti a čistého života. To isté robil aj ako dospelý. Práve z tohto dôvodu dostal titul miláčika a ochrancu detí. Povesť o jeho nádhernom živote budila pozornosť duchovenstva a bolo prianím všetkých, aby sa stal kňazom. Rodičia sa postarali o jeho dobrú výchovu a vzdelanie a bol na túto cestu pripravený aj cnostným životom. S radosťou čítaval Sväté písmo a iné náboženské knihy. Duchovný stav považoval za nevýslovné vyznamenanie. Keď sa stal kňazom, konal ešte väčšie umŕtvovanie. Po smrti rodičov Mikuláš potajomky rozdával svoj majetok chudobným. Keď sa dozvedel, že istý otec je vo veľkej biede a chcel preto zapredať nevinnosť svojich dcér, cez oblok hodil bedárovi tri značné sumy peňazí, ktoré otcovi umožnili dať dcéram slušné veno a dobre ich vydať. Ľud napokon odhalil veľkodušného dobrodincu. Aby ušiel pred ľudskou slávou, odišiel sv. Mikuláš do Svätej zeme. Na spiatočnej ceste si ho zvolili veriaci z mesta Myra za svojho biskupa. Aj ako biskup ostal Mikuláš verný svojej štedrosti. Podporoval núdznych a zastával sa nevinne prenasledovaných.

Za Diokleciánovho prenasledovania bol uväznený a neskôr ho poslali do vyhnanstva. Niektorí životopisci sa domnievajú, že to bolo na Kryme. V roku 311 vydal cisár Galérius dekrét, ktorým bolo zastavené kruté prenasledovanie kresťanov. Veľká väčšina prenasledovaných dostala slobodu, ale všetci kresťania boli vyslobodení zo žalárov až v roku 313, keď cisár Konštantín, po víťaznej bitke pri moste Milvio, vydal spolu s Licíniom Milánsky edikt. Cirkev dostala slobodu a mohla verejne pôsobiť, stavať chrámy a rozvíjať svoju blahodárnu činnosť pre spásu nesmrteľných duší. Aj sv. Mikuláš sa mohol vrátiť do svojho biskupského sídla.

Po zjednotení rímskej ríše bol zvolaný prvý cirkevný snem do Nicey v roku 325. Jeho cieľom bolo predovšetkým teologicky vyvrátiť Áriovo učenie a obhájiť rovnosť troch Božských osôb. Hoci nemáme výslovných správ, viacerí sa domnievajú, že i sv. Mikuláš sa zúčastnil tohto cirkevného snemu. Usudzujú to i z toho, že svätec sa znázorňuje s troma zlatými guľami, ktoré majú znázorňovať tri Božské osoby. Sv. Mikuláš bol veľkým obhájcom dôstojnosti Bohorodičky proti Áriovi, ktorý tvrdil, že Panna Mária neporodila Bohočloveka, ale len človeka.

Keď vo Veľkej Frýgii vypukla vzbura a svoje korene zapustila aj do mesta Myry, svätec vystavuje svoj život nebezpečenstvu, ide k veliteľovi cisárskeho vojska a k predstavený m mesta. Dáva podmienky zmierenia a privádza do súladu obidve stránky. Toto počínanie nebolo na pokorenie, ani veliteľov cisárskeho vojska, ani predstaviteľov samého mesta. Miloval svojich blížnych, ako seba samého a k nepriateľom prechovával tiež veľkú lásku.

Niektoré životopisy hovoria, ako svätý biskup dosiahol oslobodenie troch nevinne na smrť odsúdených dôstojníkov, ako zachránil stroskotaných námorníkov, ako odvrátil od svojho mesta hlad, ako vzkriesil zabitých klerikov.

Napriek všetkej kritickej obozretnosti a výhradám, treba pripustiť, že v postave mýrskeho biskupa muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.

Svätý Mikuláš zomrel niekedy medzi rokmi 345-352. Pochovali ho v mýrskom chráme, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Vtedy ich ukoristila zvláštna výprava z juhotalianskeho prístavného mesta Bari, ktorá ich priviezla do svojho mesta. Tam vystavili svätcovi nový Chrám sv. Mikuláša a uložili do neho jeho telesné pozostatky. Odvtedy sa sv. Mikuláš z Myry nazýva aj sv. Mikuláš z Bari.

Jeho úcta sa neobmedzila len na mesto Myru. Hneď po smrti prenikla všetky vrstvy obyvateľstva. Stavali mu pomníky, kaplnky, ba i chrámy na jeho počesť. Na Východe sa úcta sv. Mikuláša zvlášť rozšírila v 6. storočí, keď cisár Justinián dal postaviť k jeho úcte chrám, ktorý v 9. storočí nádherne ozdobil cisár Bazilius.

Na Západe sa úcta tohto svätca dostala prostredníctvom italogréckych cirkevných obcí a vzrástla po prenesení jeho telesných pozostatkov do Talianska, do Bari.

Pamiatka jeho smrti – narodenia pre nebo – sa slávi 6. decembra. Aj teraz tisíce pútnikov putuje k jeho hrobu, kde dosahujú vyslyšania a kde sú svedkami aj zázrakov divotvorcu. Bari je prvé mesto, ktoré zavádza druhý sviatok sv. Mikuláša (okrem 6. decembra), sviatok prenesenia svätých ostatkov. Kultom svätomikulášskym v Bari sa začína zlatý vek úcty sv. Mikuláša. Odtiaľ sa šíri jeho známosť na všetky svetové strany, najmä vtedy, keď sa zavedie jeho úcta omšovým formulárom v latinskej cirkvi a rôznymi svätomikulášskymi zvykmi.

V Uhorsku sa slávila jeho pamiatka v prvých storočiach tamojšieho kresťanstva. Od roku 1092 sa stáva 6. december sviatkom pre celé Uhorsko. O niečo neskôr to robia i ostatné krajiny. V Nemecku sa to deje koncom 12. storočia a v Anglicku začiatkom 13. storočia. U Rusov bol zavedený nezávisle na správe gréckej – carihradskej, už roku 1091. Od tej doby sv. Mikuláš je u nich najpopulárnejším svätcom. O tom svedčia mnohí spisovatelia, napr. Lev Nikolajevič Tolstoj a iní.

Sv. Mikuláš sa viac zapísal dobročinnosťou do ľudských sŕdc ako do kníh. Preto je jeho úcta rozšírená po celom svete. Napríklad v Čechách je 114 chrámov zasvätených k jeho cti. Vo východnej, byzantskej cirkvi jeho obraz nechýba na žiadnom ikonostase v chráme.

Obráťme sa s veľkou dôverou k sv. Mikulášovi a poprosme o dobrotu srdca, ktorú tak potrebuje každý z nás, aby svet okolo nás bol lepší a ľudia navzájom láskavejší a tolerantnejší.